Rimanom 8:18-30

Usudzujem totiž, že utrpenia terajšieho času sa nedajú ani porovnať s budúcou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť. Lebo stvorenstvo túžobne očakáva zjavenie Božích synov. Stvorenstvo nebolo totiž podrobené pominuteľnosti z vlastnej vôle, ale skrze toho, ktorý ho podrobil. Trvá však nádej, že aj samo stvorenstvo bude oslobodené z otroctva skazy do slobody a slávy Božích detí. Vieme totiž, že všetko stvorenstvo až doteraz spoločne vzdychá a spoločne trpí pôrodné bolesti. A nielen to, ale aj my, ktorí máme prvotiny Ducha, sami v sebe vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, čiže vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme boli spasení. Ale nádej, na ktorú možno pozerať, nie je nádejou. Veď či niekto dúfa v to, čo vidí? Ak však dúfame v to, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Ale ten, čo skúma srdcia, pozná zmýšľanie Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh. Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia. Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, čo predurčil, tých aj povolal, a tých, čo povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil.