Tu kráľ Dávid šiel, posadil sa pred Pána a hovoril: „Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem? Ale to bolo, Pane, Bože, v tvojich očiach málo, nuž hovoríš o dome svojho sluhu aj do budúcnosti. A to je zákon pre človeka, Pane, Bože. Čo by ti mohol Dávid ešte povedať? Veď ty, Pane, Bože, poznáš svojho sluhu! Kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca si urobil celú túto veľkú vec, keď si to dal vedieť svojmu sluhovi. Preto si veľký, Pane, Bože; tebe podobného niet a podľa toho, čo sme na vlastné uši počuli, okrem teba niet Boha. A ktorý iný národ na zemi je ako tvoj ľud, Izrael, ku ktorému prišiel Boh vykúpiť si ho za ľud, urobiť mu meno, konať preň veľké a zázračné veci a vyhnať národy a bohov spred svojho ľudu, ktorý si si vykúpil z Egypta? Upevnil si si svoj ľud, Izrael, za svoj ľud naveky a ty, Pane, stal si sa jeho Bohom. A teraz, Pane, splň slovo, ktoré si hovoril o svojom sluhovi a jeho dome naveky, a urob tak, ako si hovoril! Vtedy bude tvoje meno veľké naveky a budú hovoriť: »Pán zástupov je Bohom nad Izraelom.« A dom tvojho sluhu Dávida bude pred tebou trvalý. Lebo ty, Pane zástupov, Bože Izraela, dal si svojmu sluhovi zjavenie: »Postavím ti dom.« Preto tvoj sluha našiel odvahu modliť sa k tebe túto modlitbu. A teraz, Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda. Ty si sľúbil svojmu sluhovi toto dobrodenie. Nuž začni teraz žehnať dom svojho sluhu, aby večne trval pred tebou! Lebo ty, Pane, Bože, si hovoril a nech je dom tvojho sluhu požehnaný tvojím požehnaním naveky!“
Aplikácia Biblia
Aplikácia Biblia pre deti
