Prvá Samuelova 1:7-20

Tak to bývalo rok čo rok, kedykoľvek Anna putovala do Hospodinovho domu. Peninna ju doháňala až k slzám, takže ani nejedávala. Jej muž Elkana sa spýtal: „Anna, prečo plačeš a neješ? Prečo sa tak trápiš? Nie som ti vzácnejší než desať synov?“ Keď sa raz v Šile najedli a napili, Anna vstala. Kým kňaz Eli sedel na stolci pri verajach Hospodinovho chrámu, ona sa v žalostnom plači modlila k Hospodinovi. Pritom zložila tento sľub: „Hospodin zástupov, ak milostivo pozrieš na trápenie svojej služobnice a rozpomenieš sa na ňu, ak na ňu nezabudneš, ale jej dáš mužského potomka, darujem ho Hospodinovi na celý život a britva sa jeho hlavy nedotkne.“ Keď sa už dlho modlila pred Hospodinom, Eli pozoroval jej ústa. Anna si však hovorila iba v srdci. Keďže sa jej pohybovali len pery a hlas nebolo počuť, Eli ju pokladal za opitú. Eli sa jej spýtal: „Dokedy budeš opitá? Vytriezvi!“ Anna odpovedala: „Nie je to tak, môj pane, som žena, ktorá má dušu plnú bôľu. Nepila som víno ani iný opojný nápoj, iba dušu som si vylievala pred Hospodinom. Nepokladaj svoju služobnicu za ničomnú ženu, lebo čo som doteraz hovorila, pochádzalo z veľkého žiaľu a trápenia.“ Eli na to povedal: „Choď v pokoji. Boh Izraela nech splní tvoju prosbu, s ktorou si sa naňho obrátila.“ Odpovedala: „Kiež tvoja služobnica nájde u teba priazeň.“ Žena potom odišla svojou cestou, zajedla si a tvár už nemala smutnú. Včasráno vstali, vzdali Hospodinovi poctu a vrátili sa domov do Rámy. Potom Elkana poznal svoju ženu Annu a Hospodin sa na ňu rozpomenul. Po nejakom čase Anna počala a porodila syna. Dala mu meno Samuel. Povedala totiž: „Vyprosila som si ho od Hospodina.“