Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov. Čujte to, všetky národy, počúvajte, všetci obyvatelia zeme; vy všetci, prostí aj vznešení, všetci vospolok, bohatí aj chudobní. Moje ústa hovoria múdrosť a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné. K prísloviam ucho nakláňam, pri zvukoch lýry vysvetlím svoju záhadu. Prečo by som sa mal strachovať v dňoch nešťastných, keď ma obkľučuje zloba tých, čo mi chcú nohy podraziť? Pred tými, čo sa spoliehajú na svoju silu a chvastajú sa nadmerným bohatstvom? Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba. Cena za vykúpenie života je príliš vysoká; nikdy nebude stačiť, aby človek žil naveky a zánik neuzrel. Veď vidí, že umierajú aj mudrci, rovnako hynie blázon i hlupák a cudzím nechávajú svoje bohatstvo. Hroby im budú večnými domami, príbytkami z pokolenia na pokolenie, aj keď krajiny pomenovali podľa svojich mien. Veď človek, aj keď má meno, nebude tu trvalo; je ako lichva, čo hynie; v tom je jej podobný. Taký je osud tých, čo sa spoliehajú na seba, a koniec tých, čo sa vo vlastných slovách kochajú. Ako ovce sa ženú do priepasti a smrť je ich pastierom. Padajú strmhlav do hrobu, ich zjav sa pominie: podsvetie im bude príbytkom. No moju dušu Boh vykúpi, z moci podsvetia ma iste vezme k sebe. Netráp sa, ak niekto bohatne a ak sa poklad jeho domu zväčšuje. Lebo keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde. Aj keď si blahoželal za živa: „Budú ťa chváliť, že si si dobre počínal,“ predsa k pokoleniu svojich otcov musí zostúpiť a tí už nikdy svetlo neuzrú.